aduska

Ani neviem po akej dlhej dobe prišlo na mňa znova nutkanie hodiť pocity do klávesnice...

Inšpiroval ma spolužiak. Neviem totiž, akou cestou sa chcem uberať do budúcnosti a už by bolo aj načase začať nad tým uvažovať. Rodičia stresujú, v škole stresujú... Zo všetkých strán na nás tlačia, aby sme sa čo najskôr rozhodli o smere, ktorým sa chceme pobrať. Ale zabijem sa keď neviem? Otec by chcel právničku, však tým sa uživíííííš... Mama by chcela lekárku, veď tých bude stále niekde treba a budeš pomáhať ľuďom....Nepoznajú aj niečo iné??

V škole ma nebaví nič... Vyslovene že nič. Nie som lenivá, to sa nedá povedať, len fakt že matika, chémia, biola, fyzika.... Nič z toho mi neučarovalo. Rozmýšľam, že sa rovno po maturite od...pinknem niekam do zahraničia, zdokonalím jazyky a pôjdem si za snom z detstva...  Za snom byť letuškou :D ...Nikdy nevieš, čo sa pritrafí... 

Ale prečo si pocity ťukám sem a nie do zošitku, do denníčku, o tom som chcela.

Ten spolužiak, čo som ho už na začiatku spomínala (hej, spomínala... asi v druhej vete hneď, takže to nevadí ak si nepamätáte) si vymyslel, že s ním pôjdem na žurnalistiku... :D V živote som o žurnalistike ako o jednej z možností môjho budúceho „lifestylu“ neuvažovala... A to som už premýšľala aj o ekonómii prosím pekne... Ja, čo mi teraz päťka z matiky vychádza... :-P Ale to opravííím...

Proste mi povedal, že si mám skúsiť dačo napísať, za pokus nič nedáš... A uvidíme.

Viem, viem, na žurnalistiku nestačí na strednej pár slohov na jednotky napísať... Ale nechajte ma žiť spolužiakov sen, keď už neviem žiť ten vlastný. Ktohovie, možno sa kúsok z neho naplní..